ZIKKRAT ČONGHA ZANBIL

zikkurat Čogha Zanbil – najstaršia pamiatka na území Iránu (1350 pred n.l.)

          Východiskovým bodom pre najstaršie historické pamiatky Perzie bol pre nás Ahváz. Z hľadiska „veku“ suverénne vedie zikkurat Čogha Zanbil – monumentálna päťstupňová pyramída, ktorá pochádza z roku 1250 pred n.l. Objavená bola náhodne pod hrubou vrstvou piesku iba nedávno, keď petrolejári hľadali nové ložiská ropy. „Mala šťastie“, keďže v tejto oblasti nie je podnebie veľmi naklonené pamiatkam. Horúce slnko a časté výdatné dažde spôsobujú ich zvetrávanie.

objavený bol len nedávno pod nánosmi piesku

pôvodný zikkurat mal 5 poschodí, hore mali prístup len najvyšší kňazi.

          Pyramída Čogha Zanbil je akousi „sestrou“ v Biblii spomínanej babylonskej veže, nachádzajúcej sa na území dnešného Iraku. Táto je väčšia a staršia. Stavaná až do neba, ako symbol túžby človeka pripodobniť sa Bohu. Celým biblickým textom sa opakovane tiahnu hlásky n, b, l, ktoré v hebrejčine v čitateľovi evokujú slovo hlúposť, ktoré tiež pozostáva z týchto hlások. Výsledkom ľudskej pýchy je následné pomätenie jazykov, neschopnosť spolu hovoriť a dorozumieť sa. A ešte jedna zaujímavosť týkajúca sa tejto „pyramídy“ v Iráne: pri jej stavbe boli použité tehly z blata zmiešané so slamou, rovnaké aké sú spomínané v starozákonnej Knihe Exodus, ktoré vyrábali Izraeliti zhruba v tom istom historickom období, ale v Egypte.

hlina zmiešaná s blatom ako stavebný materiál

SÚZY, PERSEPOLIS A EKBATANY

          Odtiaľto nebolo až tak ďaleko do miest Súzy (staroveký Šúšan) a Persepolis, dvoch niekdajších hlavných miest starobylej Perzskej ríše. Hlavné mestá Perzskej ríše boli celkovo štyri. Súzy bolo zimným sídlom perzských kráľov, lebo tu aj v zime bolo príjemné teplé podnebie. Persepolis bolo mestom ceremoniálnym a tu prebiehali korunovácie kráľov. Tretím hlavným mestom boli Ekbatany (dnešný Hamadán) ako letné sídlo nachádzajúce sa v horách, štvrtým Babylon na území dnešného Iraku.

Persepolis – jedno zo štyroch hlavných miest Perzskej ríše

staroveké Súzy, pohľad na stále funkčný vodovodný systém

Ekbatany (dnešný Hamedán) takisto plnili v minulosti funkciu hlavného mesta Perzskej ríše. V pozadí vysoké hory, najvyšší vrchol regiónu má 3575 m

          Všetky tieto miesta súvisia s dejinami židovského národa, známymi ako babylonské zajatie. Jedná sa o sled udalostí, ktoré sa odohrali v 6.storočí pred n.l., kedy babylonský kráľ Nabuchodonozor zničil Jeruzalemský chrám, dobyl Jeruzalem a v štyroch vlnách deportoval židovské obyvateľstvo na územie svojej ríše. Doma ponechal len chudobnú vrstvu, aby obhospodarovala pôdu. Elitu spoločnosti – politickú, intelektuálnu, náboženskú, a predovšetkým vodcov národa odvliekol so sebou do Babylona.

          Položenie židov v zajatí nebolo zlé. Po ekonomickej stránke si polepšili, mnohí dosiahli vysoké sociálne postavenie a zapojili sa do života cudzej krajiny. No veľa bolo takých, ktorí s nostalgiou spomínali na svoju krajinu, Jeruzalem a zborený chrám, ktorý bol pre žida znamením Božej prítomnosti. Bolo to obdobie otázok: „Kde je Boh? Prečo nás opustil?“ a pre mnohých sa práve toto ťažké obdobie stalo časom duchovnej obnovy.

          V tomto období si už Babylonskú ríšu podmanili Peržania. Mená kráľov ako Kýros Veľký, Dareios I., Xerxes I., Artaxerxes aspoň z počutia nie sú nám úplne neznáme. Spomínajú ich historické i biblické pramene. V Biblii sú ich skutky zachytené v pozitívnom svetle, zvlášť v prípade Kýra, ktorý umožnil židom vrátiť sa do vlasti a obnoviť bohoslužbu, za čo ho Biblia nazýva Pánovým Pomazaným. Vyzdvihuje aj Xerxesa, lebo umožnil židom vystavať jeruzalemský chrám, pričom z kráľovskej pokladnice naň uvoľnil peniaze.

Naqch-e-Rustam – monumentálne hrobky perzských kráľov vytesané do skaly (Artaxerxes I., Xerxes, Darius I., Darius II.)

Pasargada – hrobka perzského kráľa Kýra

          Väčšina významných osobností židovského národa tej doby (Nehemiáš, Ezdráš, Ester) je spomínaná v súvislosti s mestom Súsy. Je to jedno z najstarších miest sveta. Bolo to mesto veľmi bohaté. Keď sa bez boja vzdalo Alexandrovi Veľkému, tento našiel v ňom 340 ton zlatých mincí a 1500 ton mincí strieborných. V tom čase bolo jedným zo štyroch hlavných miest ríše.

          Nehemiáš pôsobil v Súsach na kráľovskom dvore ako komorník. Jeho úlohou bolo ochutnávať kráľovo víno, či nie je otrávené. Pravdepodobne bol eunuch. Požiadal perzského kráľa o možnosť návratu do Jeruzalema, kde následne dohliadal na obnovenie hradieb mesta a zahájenie stavby nového chrámu. Práce na chráme postupovali pomaly, lebo v spustošenej krajine bola veľká chudoba a ľudia mali veľa starostí so stavbou vlastných príbytkov a zabezpečením si živobytia. V tomto smere sa Nehemiáš ukázal ako veľmi solidárny a nesebecký. Vzdal sa vlastného miestodržiteľského platu, na ktorý sa mu mali skladať súkmeňovci.

          Návrat židov do vlasti a duchovnú obnovu národa si nemožno predstaviť bez zákonníka Ezdráša. Ezdráš bol znalec Mojžišovho zákona a od ľudí žiadal bezhraničnú poslušnosť slovám Tóry. Trval aj na dodržiavaní nariadenia, že židovskí muži si nesmú brať za ženy cudzinky a pre takéto manželstvá žiadal rozvod. V národe to spôsobilo veľkú nevôľu, pretože v babylonskom zajatí si viacerí muži našli miestne ženy, s ktorými už mali deti. Nakoniec sa Ezdrášovi podarilo toto nepopulárne nariadenie presadiť – židia si boli totiž vedomí dôležitosti toho, aby si zachovali svoju vieru. Nám sa tento postoj môže javiť ako rasistický, ale židia si boli veľmi dobre vedomí toho, že ich premiešaním s inými národmi sa iba oslabí ich vlastná identita.

          Možno aj preto mnohí, tušiac ťažkosti po návrate do vlasti, ostali žiť usadení v Perzii. Medzi nich patrila aj krásna Ester. Stala sa dokonca manželkou perzského kráľa a túto svoju pozíciu využila na záchranu svojich súkmeňovcov pred genocídou. Odvtedy židia slávia sviatok Purím, ktorý je zároveň spomienkou na rôzne pogromy, ktorými izraelský národ v dejinách prechádzal. Oslavám sviatku Purím predchádza pôst, postila sa aj kráľovná Ester a spolu s ňou všetci rodáci. Samotné slávenie je však už bujaré až neviazané. V deň sviatku sa číta text Knihy Ester a keď sa spomenie meno nepriateľa židov Amana, prítomní začínajú pískať, dupať, búchať predmetmi o stôl. Veľa sa je a pije. Aj preto v hebrejskom texte Knihy Ester – čo je pre biblické knihy naozaj neobvyklé – nenájdete ani raz spomenuté meno Boh, aby ho snáď podgurážený účastník nevyslovil neuvážene. V Iráne, v meste Hamadán, sa nachádza hrobka kráľovnej Ester a jej strýka.

mauzóleum v Hamadáne, kde sa údajne nachádza hrob kráľovnej Ester a jej strýka

detailný záber na hrob kráľovnej Ester, posvätné miesto Židov

          V meste Súzy sme navštívili hrobku proroka Daniela. Aj on sa v 7.storočí pred n.l. spolu s mnohými židmi dostal do babylonského zajatia. Tu aj za cenu rôznych lákadiel kráľovského dvora dokázal ostať verný svojmu Bohu, a to i pod hrozbou smrti. Daniela si vážia tak židia, ako i kresťania aj moslimovia. Moslimovia si, mimochodom, vážia starozákonných prorokov i Ježišových apoštolov. Najviac však obdivujú Ježiša, ktorého majú tiež za proroka. Najväčšiu úctu pochopiteľne vzdávajú Mohamedovi.

hrobka proroka Daniela v Súzach mú podobu cukrovej homoly

          Jedno príslovie hovorí „K veľkým pánom úzka brána“. Vzácne dary boli drahou vstupenkou na stretnutie s perzským kráľom. Do mesta Persepolis sa vchádzalo Bránou národov po mnohých schodoch. My sme na týchto históriou či kultúrou dýchajúcich miestach vždy stretávali niekoľko školských výletov. Osobitne skupinky chlapcov, osobitne dievčat so svojimi učiteľmi. Iránci si vážia svoju históriu a majú záujem ju lepšie poznávať. Nám sa však tí mladí zdali pri prehliadkach trochu znudení a unavení. Keď nás zbadali, hneď ožili. Evidentne sa skupinka Európanov stala pre nich zážitkom dňa. 

Persepolis - „Brána všetkých krajín“, ktorou do mesta vstupovali vyslanci podrobených národov

detailne prepracované reliéfy v Persepolis

klinové písmo

školské výlety na miestach, ktoré dýchajú históriou